Gasparus Sandor de Szlavnicza

16. května 2006 v 21:26 | S.
Vicecomes

Diviackovci z Diviak
Peter Wittgruber

Všetky šľachtické rody, ktoré vlastnili na Slovensku majetky sú týmito historikmi považované za uhorskú (resp. maďarskú) šľachtu, ktorá získala pozemky na Slovensku po včlenení Slovenska do uhorského kráľovstva. Časť šľachty pôvodného rannostredovekého Uhorska má korene hlboko v dobe existencie Veľkomoravskej ríše. Z týchto pôvodných slovienskych rodov sa v priebehu stredoveku vytvorila veľká časť uhorských šľachtických rodov, ktoré hrali významnú úlohu v dejinách Uhorska. Medzi šľachtu, ktorá sa dnes považuje za pôvodnú patrí aj rod Diviackovcov z Diviak.
Rod Diviackovcov z Diviak vlastnil už koncom 12. storočia celistvú majetkovú doménu v hornej Nitre a Turci s centrom v starobylom Vyšehrade. Hrad však pre svoju odľahlosť stratil na prelome 12.-13. storočia svoj význam a sídlo rodu bolo presunuté do Diviak nad Nitricou, podľa ktorých začali členovia rodu písať svoj predikát (z Diviak, de Diweg, de genere Divek).
Na základe novšieho výskumu pozemkovej držby rodov Diviackovcov a Hont-Poznanovcov sa dnes všeobecne predpokladá, že rod Diviackovcov sa vyvinul z jednej vetvy staršieho rodu Hont-Poznanovcov.
Jadrom majetkovej domény Diviackovcov bolo panstvo Vyšehrad, ktoré v rannom stredoveku siahalo až po líniu Brieštie-Slovenské Pravno-Kalamenová-Dubové. Na nitrianskej strane patrilo do vyšehradského panstva územie od Kľačna po Nevidzany. Najväčším a neskôr tiež najdôležitejším majetkom Diviackovcov bolo panstvo Diviaky, rozkladajúce sa v povodí hornej Nitrice od Diviackej Novej Vsi až po hranicu trenčianskej župy na severe. Ďalšími panstvami rodu, ktoré sa nachádzali mimo celistvej domény boli Dubodiel v hradnianskom arcidiakonáte, Bošany a Krnča na strednom Ponitrí a Kurľany pri Bíni.
Aj napriek tomu, že sa rod Diviackovcov nemohol preukázať listinnou donáciou na žiadny zo spomínaných majetkov boli jeho majetkové práva už v prvej polovici 13. storočia považované za dedičné a plnom rozsahu rešpektované. Ich vlastníctvo nebolo spochybnené ani za vlády kráľa Bela IV., keď bola uskutočnená rozsiahla revízia majetkovej držby šľachtických rodov. Na nátlak zvolenského župana bola rodu odňatá časť vyšehradského panstva v Turci, no už v roku 1240 im bola za skonfiškované majetky prisľúbená Belom IV. náhrada.
Najstarším známym členom rodu je Blažej z Diviak, ktorý sa v rokoch 1208 a 1210 spomína ako majiteľ majetku Motešice. V priebehu 13. storočia sa rod rozdelil na tri hlavné vetvy. Motešická vetva, založená Blažejovým synom Mikom vlastnila majetky v Motešiciach, Krnči, Diviakoch nad Nitricou a zem Buk. Miko mal 4 synov (Blažej, Ratold, Bojan a Mikuláš), z ktorých zanechali mužské potomstvo len Ratold a Mikuláš. Z ich potomkov sa následne sformovali viaceré samostatné šľachtické rody:

Majténi (de Maythe, Majthényi), z Dolných Motešíc a Sivého Kameňa
Motešický (de Maytheh, Motesiczky) z Horných Motešíc
Besnák, Baštínsky (Bacskády, de Bachkafalwa), zemania z Krnče (de Kernech, Krencsey).
Ďalšie dve vetvy založili Blažejovi vnuci a Mikovi synovci Folkmar a Akur. Akurova vetva vlastnila majetky v údolí Nitrice. Šesť Akurových synov sa dnes považuje za predkov šľachtických rodov, ktoré sa sformovali v priebehu 14. storočia: Novoveský (de Wyfalu, Nowensky, Ujfalussy) z Diviackej Novej Vsi, zemania Ješkovci z Ješkovej Vsi nad Nitricou, zemania Volovci z Ješkovej Vsi nad Nitricou, Rudňanský (de Rudna, Rudnensky, Rudnay) z Nitrianskeho Rudna, Turčiansky (de Turchan, Twrchanzky, Turcsányi) z Turčianok, Čermanský (de Chermen, Chermeny) z Čermian, Diviackovci (de Diwek, Diuensky, Divéky) z Kostolných Diviak, Drgoňovci zo Somorovej Vsi, Bošanský z Malých Bošian.
Folkmarova vetva vlastnila majetky s centrom vo Veľkých Bošanoch. Z tejto línie pochádza predovšetkým Folkmarov vnuk Barlev, ktorý bol istý čas uhorským vicepalatínom. Aj táto vetva sa v priebehu 13.-14. storočia rozdelila na viacero línií z ktorých pochádzajú samostatné rody Bošanský (de Bassan, de Bossan, Bosanczky, Bossányi) z Veľkých Bošian a z Veľkých Uheriec a Novoveských (de Thewkeswyfalw, Ujfalussy) z Klátovej Novej Vsi.
Všetky vetvy rodu Diviackovcov mali v erbe pred stromom kráčajúceho medveďa (podľa niektorých historikov diviaka). Po oboch stranách stromu boli nebeské znamenia (strieborný polmesiac a zlatá hviezda).
Medzi najvýraznejšie osobnosti rodu Diviackovcov patrili predovšetkým Barlev a Jaroslav, synovia Bána, ktorí boli pôvodne horlivými stúpencami Matúša Čáka Trenčianskeho. Po spore so svojim príbuzným Štefanom z Diviak sa však pridali v roku 1299 na stranu uhorského kráľa Ondreja III., ktorý ich vymenoval za ostrihomských kastelánov a Barlev sa neskôr dokonca na istý čas stal aj uhorským vicepalatínom.
V priebehu 14.-15. storočia sa postupne vytvárali majetkové domény jednotlivých šľachtických rodov, ktoré sa vyvinuli z Diviackovcov. Zároveň medzi jednotlivými rodinami prebiehala výrazná majetková diferenciácia. Niektoré rody sa stali typickými predstaviteľmi uhorskej strednej šľachty (Bošanský, Motešický, Novoveský, Majténi), no prevažná časť rodov začala čoraz viac inklinovať k zemianstvu. V roku 1415 bola dovŕšená tvorba samostatných šľachtických rodov keď získal magister Martin Bošanský z Malých Bošian, notár v tajnej kráľa Žigmunda Luxemburského od tohto uhorského panovníka armáles na erb a právo meča pre celé rodové príbuzenstvo.
Aj napriek silnejúcej maďarizácii sa takmer všetci príslušníci rodu Diviackovcov hlásili až do konca stredoveku k slovenskému pôvodu. Taktiež používali (s výnimkou Majténiovcov) svoje slovenské predikáty. Najdlhšie si slovenskú spolupatričnosť uchovali príslušníci zemianskych rodov, vyvinutých z Diviackovcov. No aj príslušníci vysokej šľachty, Bošanskovci, Rudňanskovci, Motešický nezabúdali na svoj slovenský pôvod. Ako dôkaz nám môžu slúžiť slávne slová ostrihomského arcibiskupa, kardinála a uhorského primasa Alexandra Rudnaya (1760-1831): " Som Slovák a ostanem ním aj keby som sedel na Petrovom stolci! "
POUŽITÁ LITERATÚRA:
Ladislav Vrteľ - Osem storočí slovenskej heraldiky, Martin 1999, Vydavateľstvo Matice Slovenskej
Ján Lukačka - Najstaršie nitrianske šľachtické rody, Najstaršie rody na Slovensku, Bratislava-Martin 1994
Ján Lukačka - Majetkové a spoločenské postavenie Diviackovcov v stredovekom Uhorsku, Historický časopis 42, 4, 1994
Napísal ©: Peter Wittgruber 5/2000

Tematín
napísal Caco

Za Piešťanmi na ľavej strane Váhu sa črtajú kontúry Tematínskeho hradu. Hoci hrad patril k menším pevnostiam, mali ho v držbe viacerí vysokopostavení krajinskí hodnostári.
Hrad jestvoval už v 13. storočí. Prvý písomný doklad o ňom pochádza z roku 1270. Na prelome storočia až do svojej smrti v roku 1321 ho ovládal Matúš Čák Trenčiansky. Ďaľším vlastníkom sa v roku 1348 stal magister Vavrinec, ktorý dostal hrad ako odmenu od Ľudovíta Veľkého, ktorého sprevádzal na vojnovej výprave do Neapolu. V roku 1348 sa spomína ako vicekastelán magistra Vavrinca z Tematína. Po jeho smrti hrad užívali jeho synovia. Z majiteľov hradu a panstva v 15. stroročí treba spomenúť najmä sedmohradského vojvodu a mačovského bána Mikuláša Ujlakyho a jeho syna Vavrinca.
Hrad Tematín - foto: Robo Mazánik 1997 © www.zamky.sk
V 16. storočí Tematínsky hrad aj s panstvom mala v držbe spišská vetva Thurzovcov. Kráľ Ľudovít II. ho 20. júna 1524 predal Alexiovi Thurzovi za 24 000 zlatých. Po jeho smrti v roku 1543 jeho panstvá Tematín, Šintava, Hlohovec a Richnava pripadli so súhlasom panovníka jeho dvom dcéram Anne a Alžbete, pretože mužských potomkov nemal. Mužským príbuzným zanechal len spišské a bojnické panstvo. Členovia rodu neboli s testamentom spokojný, preto sa začal niekoľko desaťročí trvajúci spor, ktorý sa skončil až v roku 1596, kedy bez potomkov zomrela Anna Salmová, dcéra Alžbety Thurzovej. Jej majetky zdedili a väčšinu si rozdelili Stanislav, Mikuláš a Krištof, pravnuci kremnického komorného grófa Juraja Thurzu (III), ktorý bol starším bratom Alexia Thurzu.
Tematínske panstvo si nerozdelili, ale ho dali do zálohu Weihardtovi Salmovi za 48 000 zlatých. Pretože v roku 1609 zomrel Mikuláš a v roku 1614 aj Krištof, obaja bez potomkov, väčšina majetkov prešla na Stanislava, ktorý vyplatením záložnej sumy vymenil hrad Tematín zo zálohu.
Stanislav Thurzo sa postaral aj o jeho náležitú opravu, ako aj o jeho vyzbrojenie. Jeho predstavy realizoval Angelo Ricciardi, talianský puškársky majster z Benátok. Po smrti Stanislava Thurzu v roku 1625 majetky užívali jeho deti Stanislav, Adam, Michal a Eva. Eva, vydatá za Štefana Pográniho, dostala práve tematínske panstvo. Zomrela veľmi skoro, už v roku 1627, v tom istom roku skonal aj jej brat Stanislav, v roku 1635 a 1636 zomreli bez potomkov aj Adam a Michal, takže celý thurzovský majetkový komplex prevzala kráľovská komora.
Tematínske majetky komora so súhlsom panovníka dala v roku 1638 do zálohu Jánovi Rottalovi a jeho súrodencom, ktorí sa dostali do príbuzenských vzťahov s rodinou Šándorovcov. Ján Rottal prepustil štvrtinu tematínskeho majetku Štefanovi Čákymu a jeho manželke Eve Forgáčovej /Forgách/. Zuzana Rottalová svoj podiel prenajala v roku 1653 Jurajovi Berénimu
V roku 1658 sa majiteľmi väčšej časti Tematína stali Berčéniovci, ktorí súčasne nadobudli majetky aj v Brunovciach. Rodina Berčéniovcov v čase tureckej invázie na Považie v roku 1663 našla útočište na Tematínskom hrade, ktorý turecké vojsko ako väčšinu hradov nedobíjalo. Na Tematínskom hrade sa narodil v roku 1665 aj Mikuláš Berčéni, neskorší hlavný veliteľ vojsk Františka Rákociho II.
Mikuláš Berčéni sa dostal do blízkych rodinných zväzkov s Čákyovcami aj prostredníctvom svojej manželky Kristíny Čákyovej. Štefanovi Čákymu mladšiemu, uživateľovi Tematína, skonfiškovali všetky majetky pre jeho účasť v povstaní na strane Imricha Thököliho. Konfiškačné súpisy z 26. apríla 1684 a 27. mája 1686 umožňujú získať prehľad o Tematínskom hrade v rokoch pred jeho zánikom.
Pri vchode do hradu, na prízemí vpravo, sa nachádzala zásobáreň, vedľa nej kuchyňa a ďalej tri izby, z torých bolo možné vstúpiť do dvoch klenbovitých miestností. Na prízemí bola aj vozáreň a stajňa. Z vnútorného nádvoria viedli vchody do pivníc pod hradom.Prvé poschodie tvorili štyri obytné miestnosti s oknami na hradné nádvorie. Bola tu aj hradná sála s ôsmimi zasklenými oknami, jedáleň, kaplnka, izba s klenbovitým stropom a miestnosť, ktorá slúžila ako kúpeľňa. Na prvom poschodí sa nachádzala aj kastelánová miestnosť s komôrkou, vedľa kaplnky boli dve miestnosti s klenbovitým stropom smerom k hradnej veži, kam viedlo točité drevené schodište.
Na druhom poschodí bola klenotnica s klenbovitým stropom a so železnými dverami, veľká zásobáreň a dve menšie miestnosti.
Vo vežových priestoroch sa skladovalo obilie, boli tu miestnosti pre drábov a zbrojnica.Z hnuteľností súpis zachytáva iba značné množstvo súkna a plátna, 20 ženských šiat, dva čierne závoje a štyri perské koberce, ktoré slúžili ako záves na steny niektorých miestností hradu.
V dokumente o delení temetínskych majetkov z 3. júla 1688 ako užívatelia hradu sa spomínajú Gašpar Šándor a jeho manželka Eva Thökölyová. Väčšinu hradu a panstva a v tom čase vlastnili Berčéniovci, ktorí ešte predtým začali so stavbou veľkého kaštieľa v Brunovciach. Do tohto kaštieľa umiestnili viaceré hnuteľností z Tematínskeho hradu.Mikuláš Berčéni počas povstania Františka Rákociho II. dal poopravovať Tematínsky hrad, ktorý dobre vybavil aj zbrojným materiálom. Bola na ňom vtedy aj stála vojenská posádka.Po bitke pri Roháni v roku 1710 cisárskému generálovi Heisterovi sa podarilo obsadiť Brunovce s cieľom zajať Mikuláša Berčéniho, ktorému sa však z kaštieľa podarilo uniknúť ešte pred jeho obsadením. Oddiel cisárskeho vojska sa vypravil dobyť Tematínsky hrad, na ktorom už Mikuláš Berčéni nebol. Obrancovia hrad vydali až po troch dňoch, dovtedy sa stačil Mikuláš Berčéni dostať horskými cestami do Poľska.
Ešte v priebehu roku 1710 Mikulášovi Berčénimu skonfiškovali tematínske majetky. Kým hrad cisárske vojsko rozváľalo, kaštieľ ušetrili, pretože ho dostal cisársky generál barón Lindenheim. Po smrti baróna Judita Huňadyová (Hunyady), vdova po Pavlovi Šándorovi, kaštieľ v roku 1723 odkúpila.Tematínsky hrad ostal už nepovšimnutý a odvtedy ho postupne nahlodáva nemilosrdý zub času.
Napísal ©: 19. januára roku pána 2001, Caco alias Dušan Jurčacko, pracovník hradu Trenčianského z materialov Trenčianského múzea.
Obnova.sk Fotografia
Hotel Kaštieľ Mojmírovce
Približne 15 km južne od krajského mesta Nitra, v obci Mojmírovce, sídli Kaštieľ Mojmírovce, obkolesený krásnym parkom. Kaštieľ dal v roku 1721 postaviť v barokovom slohu gróf Huňady, neskôr bol prestavaný v klasicistickom slohu. Súčasťou panstva grófa Huňadyho okrem kaštieľa bol aj anglický park a koniareň. Pýchou Huňadyovcov bol práve veľký žrebčín, v ktorom sa chovali ušľachtilé plemená arabských, španielskych a talianskych koní. V roku 1814 sa tu v Urmíne konali prvé konské dostihy v Rakúsko-Uhorsku. Kaštieľ aj bývalý žrebčín sú dnes prebudované na originálne hotelové a kongresové zariadenie v historickom štýle.
The baroque-classicist manor-house in Mojmírovce surrounded by a pleasant greenness of a protected park is not only an important dominant of a village, but also a cultural, tourist and educational center, the tourist attraction of Nitra region.
Mojmírovce manor house, surrounded by a beautiful park is located in the center of the village of Mojmírovce, 15 kilometers south east of Nitra.
The history of its existence started just after the end of Turkish wars-in the period when refugees were returning to the villages-the original inhabitants, but as well the newcomers.In this period, the village was called URMÍN, and you can hear the family name HUŇADY for the first time. The first members were Ondrej and Ladislav Huňady-arrived in Urmín in 1675. Little by little they became the largest estate owners and the richest family in the village.
In 1721, Huňady built a great manor house in a baroque style (later after the fire, the manor house was rebuilt in a classicist style). A part of this manor house was a small botanic garden called a "green house," but it does not exist any more. In the following centuries, the park belonged among the most beautiful ones of the Upper Hungary-Slovakia, with a wide range of exotic trees, bushes, and plants.
The pride of Huňady was large stud farms where many noble Arabic, Spanish, and Italian horse breeds were bred. Many saddle horses from this stud farm were successful at competitions or hunts, and yoke horses at demanding distant journeys. Exceptionally the horse Tajár became very famous, it originated in Egypt and was a foundation stud horse for the Hungarian warm-blooded horses. These achievements in horse breeding were the first impulse for organization of a public horse race. The first one was realized at Huňady manor in 1814. At that time, it was the first horse race in Hungarian Kingdom. After 1892, they moved the competition organization first into Bratislava later into Pest, and that was the end of a promising tradition.
In 1910, the last male descendant of a family-Ladislav Huňady let out the whole manor to the Šurany sugarhouse. After the First World War, the estate was forfeited and sliced. The female descendants of Huňady's family stayed in Urmín until the end of the Second World War. The manor house was left behind before the arrival of a front in March 1945. Then the manor house served different purposes-e.g. for a German army as a privileged prison, after liberation there were temporary barracks for our soldiers and after their departure the flats for teachers were arranged there, a surgery for a physician and a pub. In 1953, after some internal reconstruction, the building became an elementary school for some time, and since the 60's, it was falling into ruins.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama