Paláce rodu Turba

28. dubna 2006 v 21:41 | S.
Veľvyslanectvo Japonského cisárstva sa nachádza v bývalom paláci Turba v Prahe na Malej strane, Maltézske nám.č.6. (U čierneho gryfa). Palác dal postaviť architektom Jägerom po r. 1760 na mieste vyhorených dvoch domov František Xaver Turba.
Jan Jindřich Turba bol kancelár Maltézskeho rádu v Prahe v rokoch 1696 -1697 a v r.1701 rektor Karlovej univerzity.
Rod Turba pravdepodobne pochádzal z južnej Francie, department Bigorre (Turbe) a prišiel do Prahy počas panovania cisára a kráľa Rudolfa II. (1522-1612). Bývalou nehnuteľnosťou rodu Turba v Prahe je aj palác Harbuval-Chamaré-Palast (čp.380-III), zakúpil ho v r.1694 Jan Jindřich Turba za 4000 zlatých . Palác sa skladal z Malého a Veľkého Muskoňského domu.
V roku 1787 predal František Xaver Turba Malý Muskoňský dom za 3000 zlatých a Veľký Muskoňský dom za 8300 zlatých. V roku 1800 Veľký Muskoňský dom kúpila Rosa kňažná Kinská a v roku 1811 kúpila tiež aj Malý Muskoňský dom.
Gejza Turba sa narodil v Bojniciach, alebo Veľkých Bieliciach dňa 25.júla 1982. Po návrate zo zajatia pracoval na Okresnom súde v Prievidzi ako oficiál pozemnoknižného oddelenia.
Otília Turba rodená Skladanyi, manželka Gejzu Turbu, zomrela v r.1940, je pochovaná v rodinnej hrobke. Pravdepodobne pochádzala z tzv. úradníckej šľachty na Morave (zhoda pečatidla Skladanyi a erbu Skladaný). (Skladaný - pisař malých desek zemských kráľovstva Českého). Ich manželstvo bolo bezdetné.
Otcom Gejzu Turbu bol Obvodný notár v Bojniciach a Prievidzi pán Michael Turba, ešte aj dnes povestný svojou mimoriadnou energiou a nekompromisnosťou. V Obvodnom archíve v Bojniciach sú prístupné dokumenty o sťažnostiach pánov radných v Prievidzi na notára Turbu, keď stál v ceste ich osobným záujmom. Nebolo im to nič platné. Obvodný notár Dominus Michael Turba bol dôverný priateľ Jána grófa Pálffy, sdielal plnú dôveru v jeho profesionálne schoponosti. Manželkou Obvodného notára Michaela Turbu bola Urodzená pani Pauline Turba rodená Balazsovics. Kaštiel a hrobka rodu Balazsovics sa nachádzajú v Bieliciach. Nie sú známi mužskí potomkovia tohoto rodu. Autora článku v zámku v Topolčiankach informovali, že barónka Balazsovics bola matkou predposledného majiteľa tohoto zámku grófa Keglevich. Známymi, bývalými majiteľmi zámku vo Veľkých Uherciach boli rodiny Bossányi, Keglevich a poslednými Tonett.
Palác dedičného vicežupana, rodinne viacnásobne previazaným s rodmi Turba a Balazsovics.

.

Expresidentský palác vo Veľkých Uherciach

bol pôvodne renesančný štvorkrídlový palác s vnútorným dvorom postavený v prvej polovici 17.storočia Michaelom Bossányi. Okrem iných bol rod Bossányi vzájomnými sobášmi previazaný s rodom Sandor de Szlavnicza.
Nasledujúcim majiteľom paláca bol Gróf Keglevich. Palác bol v 18. storočízbarokizovaný a koncom 19. storočia prestavaný do podoby romanticko-neogotickej, mal cennú výzdobu interiérov.
V roku 1865 kúpila od grófa Keglevicha kaštieľ a okolité majetky s horami vo Veľkých Uherciach podnikateľská rodina Thonett. V rokoch 1939-46 bol prokuristom firmy Thonett v Bratislave obchodne zdatný a predvídavý Tibor O., vnuk Urodzenej pani Pauliny Turba rod. Balazsovics a Urodzenej pani Anny O. rodenej Sandor de Szlavnicza.Úspešne tieto ich výrobky exportoval. Podľa informácií, ktoré získal autor článku v zámku Topolčianky, ktorého predposledným majiteľom bol gróf Keglevich, bola jeho matka baroness Balazsovics z Veľkých Bielic.
Firma Baťa
História obuvníckej firmy Baťa sa začína písať dátumom 1. januára 1894. V tomto roku sa súrodenci Anna (?-1936), Tomáš (1876-1932) a Antonín Baťa (1874-1908) rozhodli odísť z otcovej dielne v Uherském Hradišti a začali vyrábať v malom obuv v moravskom Zlíne. Neuveriteľný úspech a vzrast firmy dokladajú čísla a štatistika. Súrodenci vložili do firmy počiatočný kapitál 800 zlatých, ktoré zdedili po smrti matky. Peniaze nestačili na nákup surovín a tak spočiatku boli nútení vyrábať na dlh. Nasledovali ťažké krízové časy, z nezaplatených dlhov prichádzali žaloby a exekúcie. Postupne sa firme podarilo počiatočné neúspechy prekonať a dosiahnuť vyššie zisky. Vojnová konjuktúra v rokoch 1914-1918 priniesla nové veľké zakázky a samozrejme i rozmach firmy. V roku 1927 bola vo firme zavedená pásová výroba a o rok neskôr mala ČSR zásluhou bratov Baťovcov svetové prvenstvo vo výrobe obuvi. V roku 1931 sa Baťove závody zmenili na akciovú spoločnosť. Postupne vznikali filiálky v Nemecku, Švajčiarsku, Poľsku a dokonca i v ďalekej Indii. V roku 1932 pri leteckom nešťastí zomrel spoluzakladateľ firmy Tomáš Baťa a vedenia firmy sa ujal jeho nevlastný brat Ján Antonín Baťa (1898-1965) a Tomášov syn Tomáš Ján Baťa (1914). V čase najväčšej konjuktúry vlastnila firma najväčšie slovenské garbiarne v Bošanoch a Nových Zámkoch, ktoré odkúpila v roku 1931 a o rok neskôr sa tu už rozbehla výroba obuvy. V roku 1936 vybudovala firma vo Svite továreň na umelé vlákna a celofán. V roku 1939 vyrobili 940 tisíc párov koženej obuvy, o štyri roky neskôr to bolo už takmer štyri milióny párov obuvy a firma dosahovala obrovské zisky. Tržby firmy sa v rokoch 1937-1941 pohybovali rádovo v miliardách. Obuvnícky podnikateľ prejavil záujem o kúpu Bojnického zámku a k nemu patriacich kúpeľov. Predaj sa zrealizoval, kúpno-predajná zmluva medzi firmou "Humus" a "Baťa" bola podpísaná v Bratislave 25. februára 1939. Týmto získala známa firma na výrobu obuvi, reprezentovaná Jánom Baťom nielen Bojnický zámok, ale i hospodárske budovy, kúpele, živý i mŕtvy inventár a pôdu s výmerom 11 tisíc hektárov. Firma Baťa vraj zaplatila pálffyovcom 10 miliónov. Štyri mesiace po tejto kúpe však Tomáš Ján Baťa odišiel do Ameriky budovať nové filiálky firmy. Do vlasti sa už nevrátil, v roku 1945 boli všetky Baťove podniky znárodnené. Firma Baťa kúpila zámok s veľkostatkom s hospodárskych a prestížnych dôvodov, v kúpeľoch sa mali rekreovať jej zamestnanci. Kúpeľné budovy i celý areál bol však vplyvom nezáujmu predchádzajúcich majiteľov zanedbaný. Firma Baťa preto prikročila v roku 1942 k jeho renovácii. V tomto roku bola opravená jedáleň a začalo sa s adaptáciou kúpeľnej budovy. Práce však napredovali pomalým tempom do konca roku 1945 neboli ukončené, stavba plánovaných nových objektov sa už nerealizovala.
Medzitým sa v roku 1941 do zámku premiestnilo Múzeum hornej Nitry (založeného v roku 1924), ktorého skromné zbierky predtým putovali po rôznych prievidzských inštitúciách (gymnázium, Občianska beseda, Mestský dom atď).
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře jsou uzavřeny.


Aktuální články

Reklama